Svätopluk Mikyta << Petra Hanáková
08 12 2010
VIDEO
OBRAZ
TXT
Na rozdiel od iných domácich umelcov, ktorých stručný profil od kunsthistorika vyžaduje istú systematizáciu, je vlastné umelecké gesto Svätopluka Mikytu (1973) až prekvapivo usporiadané. Samozrejme-že občas prekvapí nejakou-tou situačnou performanciou, nejakým-tým „symbolicko-výstražným siahnutím po valaške“ (Valaška na Západ). Inak ale v podstate starosvetsky, kontinuálne, v intenciách umeleckej praxe ako kondičného športu, rozvíja v zásade dve línie: to, čomu hovorí Deníkové kresby a to, čo nazýva Pre-kresby. Oba tieto voľné cykly sú paralelným programom, ktorý každoročne vydá stovky kresieb a niekoľko aranžovaných inštalácií. Nedá sa síce povedať, že by sa oba cykly míňali, občas sa prelínajú, v zásade ale akoby oslovovali odlišné publikum, „zameriavali“ odlišné témy.
Tou prvou, lokálnejšou líniou tvorby – slovacikálnymi Deníkovými kresbami, Mikyta akoby smeroval „ku koreňom“, k ironickému (seba)spytovaniu slovenského mýtu či domáceho kultúrneho sedimentu a svojho (nášho?) miesta v ňom. Východiskom deníkových kresieb je prázdna plocha A4-kového škicára, voľná chvíľka a bratislavské kafe Kastelán ako inšpiratívny „pajzel múz“. Tu si bohémsky Svätopluk uvoľňuje ruku, automaticky kreslí svoje slovenské ornamenty, „podivné aristokratické zostavy plebejského Slovenska“ (V. Beskid). Vzniká tak akási heraldická skrumáž nových a starých znakov, starosvetských symbolov a aktuálnych korporátnych lôg, macdonaldovských hranolčekov a oravských krumplí… Hoci ide napohľad o kresby-solitéry v malom škicákovom formáte, vďaka návratnosti motívov (zemiak s rozbujnelými klíkmi, Kriváň, valaška, štylizovaný autoportrét) sa jednotlivosti navzájom zomkýnajú. Je tu teda istý pohyb, smerovanie k príbehu, k filmu či komixu. Ten sa potom ďalej rozvíja prostredníctvom inštalácií.
Východiskom Pre-kresieb je naopak nájdená, privlastnená tlač. Tak trochu Filovec Mikyta obchádza antikvariáty a fajnšmekersky v nich vyhľadáva staré tlače, väčšinou snímky olympiád, sokolských zletov a iných športových a politických ceremónií. Tie sa potom stávajú podkladom konceptuálnej retuše, ktorá (povedané s Valochom) re-sémantizuje pôvodinu. Z fyzio-gramov sa stávajú ideogramy. To, čo sa zdalo byť len obyčajnou ornamentalizáciou, ozvláštňujúcim dekoratívnym gestom, sa pri bližšom pohľade mení na kvázi-politický komentár. Kritická slovacita a kritické stredoeurópanstvo, tak nejak by sa dal efekt týchto dvoch cyklov jednoducho zovšeobecniť.
Mikytova tvorba je v podstate, ba skoro v zásade, rukodielna: používa ceruzu – tzv. allstift, reflexné farbičky, najnovšie kopirák. Sprostredkúva potešenia klasických médií a starých techník a drží sa malého formátu. Mikytova pohyblivosť či viacdomovosť (Ilja pri Banskej Štiavnici, Bratislava, Praha, Berlín…) akoby predurčila jeho väzbu na komorný, prenosný formát. Ak aj inštaluje, tak zásadne na tvári miesta, situačne reagujúc na jeho špecifické danosti; hlbinnejšie, alebo len čisto estetické kvality (ostalgická patina, nájdený inventár, druhotne autorom dotváraný…)
Keď nedávno písal Ľubomír Longauer monografiu Martina Benku, nazval ho dizajnérom slovenského národného mýtu. Na Mikytu, milovníka a tak trochu i pokračovateľa slovenských „starých majstrov“, dal by sa použiť rovnaký prívlastok. Samozrejme s istou ironickou licenciou.
Petra Hanáková
PLAKÁT
FOTKY
