Marek Kvetán << Katarina Müllerová
18 05 2011
VIDEO
OBRAZ
TXT
Lakonicky povedané – Marek Kvetán robí súčasné umenie. Kto nepreskúmal hlbšie súvislosti v umení, ktoré produkuje, tomu táto zámerne strohá veta pochopiteľne nepovie nič. Strohá je však presne podľa jeho gusta a tu nasleduje priestor pre krátke vysvetlenie.
Pod pojmom „súčasné umenie“ si predstavujme svetové súčasné umenie, konzervované vo veľkých inštitúciách a publikované v elegantných sériách kníh (s pevným obalom) u veľkých nakladateľov. Táto pomyselná množina sú úspešní autori v strednom a mladšom veku najčastejšie s konceptuálne ladenou tvorbou, ktorá citlivejším jedincom dokáže v priestoroch bielych kociek a pri pohľade na dokonalé fotografie z webových stránok ich galeristov spôsobiť „angst“. Nachádzame sa v dobe nadprodukcie (nielen) umenia, kedy razantnejšie gesto, luxusnejší galerijný tovar a silnejšia značka jeho sprostredkovateľa vyhrávajú. Stačí si spomenúť na všetkých Hirstov, Fischli a Weissov a im podobných, ktorí nám pripomínajú, že žijeme umením úderných metafor ako umeleckých prostriedkov chápania chorobnosti dnešného sveta. Na opačnom konci spektra sú poetickí blázni, solitéri, umelci nehmatateľného či nepredajného umenia (ktorí pod vplyvom prísľubu komerčného úspechu často spravia kompromis), či hľadači vlastnej subjektivity či identity, ktorých Marek Kvetán s obľubou častuje skupinovým pomenovaním „art terapia“. On sám však prešiel určitú cestu k tvorbe „silných metafor“ objektov a inštalácií, ktoré buď vyjadrujú, ale možno i vyžarujú hlboký duchovný stav neistoty jedinca v dnešnej spoločnosti. Štúdium síce ukončil na VŠVU u výrazného umelca a pedagóga Daniela Fischera (*1950), kde podľa vlastných slov fungoval skôr na báze tichej dohody o tolerancii, poznáme ho skôr ako žiaka Ateliéru slobodnej kreativity Juraja Bartusza (*1933), s ktorým mal i spoločnú výstavu s príznačným názvom Antikomunikácia v Galérii mesta Bratislava (1998). Bartuszov naturel živelného gesta a práca s hmotou sa na našom autorovi pravdepodobne podpísal cez jeho prvé „ohmatávanie“ materiálov ako sadra, ktoré však čoskoro a vcelku experimentálne kombinoval napríklad s elektrickým drôtom alebo so studeným svetlom. Málo z týchto raných diel sa i vďaka citlivému materiálu zachovalo a nemenej zaujímavý z komplexného hľadiska jeho tvorby je „úlet“ do sólo performancie v rámci skupinového projektu Bridging v Štúrove (1997). Obdobie okolo roku 2000 je pre Mareka Kvetána prelomovým. Prestáva sa venovať objavnej práci s materiálom a skúmať možnosti nových médií – s odstupom času tak charakteristické pre deväťdesiate roky u nás a zároveň nepotrebné pre autora, ktorý si zvolil cestu „robiť súčasné umenie“. V rámci možností kratšieho textu spomeniem niekoľko príkladov jeho zrelej tvorby, s prihliadnutím na tie práce, ktoré v mojich očiach prekračujú sféry instantnej dávky kvalitného ostrovtipu. Trophy (2009) by mohla byť obľúbená medzi feministicky ladenými teoretičkami umenia, prvý odkaz je jasný: spľasnutý majestátny úlovok, okradnutý o svoju veľkoleposť. Z hľadiska postupu je zaujímavé jednoduché gesto, akýsi obrátený sochársky proces, opak modelovania, čiže odstraňovanie hmoty ako prostriedok na dosiahnutie žiadaného výsledku. Samozrejme, aplikovaný na dnes v umení tak populárne preparovanie zvierat. Kritikou pozitívne prijatý a ocenený Carpet (2008) je zvukovo-svetelný objekt. Dekoratívny, ale evidentne lacný sériovo vyrábaný zvinutý koberec v určitých časových intervaloch prehráva komerčnú orientálnu elektronickú hudbu, ktorá už nemá nič spoločného s jej autentickými koreňmi, to všetko doplnené o lacnú diskotékovú show svetiel implantovaných v ornamentoch koberca. Peace je inštalácia realizovaná v roku 2009 v galérii Bastart, ktorá simuluje čo by sa mohlo stať, keby muchy priťahované svetlom a zomierajúce zachytené v neónových lampách (bez zbytočného pátosu, ale podobne je určujúcou podmienkou nášho života tiež smrť) vyslali svetu posledný odkaz. Okrem „mieru“ existuje verzia „láska“ či verš z koránu o svetle. Dvojznačnosť tohto odkazu mi dodnes spôsobuje zimomriavky, tak ako pri Hirstovej diamantami vykladanej lebke netuším, či sa jedná o kritiku stavu hodnotového rebríčka spoločnosti, alebo naopak, vizuálne stvárnenie dnešného nihilizmu par excellence.
Zdá sa však, že akákoľvek polemika či priestor pre neistotu o tom „kam to všetko smeruje“ sú v súčasnom umení dočasne porazené pretrvávajúcim postmoderným pluralizmom spolu s pretlakom množstva povrchného umenia priemernej kvality. Marek Kvetán intuitívne chápe, že jasnejší odkaz a ostrejšie formulovaná myšlienka spolu s iróniou vlastnou súčasnému umeniu v tej neprehľadnej spleti dneška víťazí. S tým správnym manažmentom…
Katarina Müllerová
PLAKÁT
